K léčivé komunikaci

Při setkávání v kruhu se společným záměrem podpořit harmonii ve svém nitru a vztazích se pokoušíme praktikovat způsob komunikace, který nás vytrhne z běžných automatismů, stereotypů, posuzování a manipulace – byť třeba dobrem.

Můžeme se sami sebe ptát, co pro nás znamená skutečná komunikace a kdy jsme ji pocítili jako léčivou, inspirující, integrující i evoluční. Co se v tom okamžiku dělo?

Kde začíná má kapacita vnímat druhé a skutečně naslouchat? Jak při tom mohu zůstat u sebe, vnímat své tělo, své emoční prožívání, své myšlenky?

Když hlouběji naslouchám, rozšiřuji také vnímání prostoru, jenž zahrnuje nejen mé myšlenky, emoce a tělesné vjemy, vnímám také náš společný prostor a vzájemnou výměnu. Vnímám, jak mě vnímáš. Otvírám se novému vhledu a inspiraci.

Jak mohu vystoupit ze svého návyku naslouchat významům slov a vstoupit do intimity naslouchání celé Tvé bytosti a bohatému prostoru informací, které vyzařuješ na různých rovinách? Nenechávám se hypnotizovat příběhem, zůstávám s prožívanou zkušeností. Můj nervový systém se celostně ladí na Tvůj. A to, co mi nabídne, je nabídka právě tak pro mě jako pro Tebe: emoce, obrazy, tělesné vjemy, možná i slova. Přináším je do našeho společného prostoru tak, že sdílím, co se ve mně děje, když Tě slyším sdílet. Mluvím však o sobě a Ty si můžeš vybrat, zda s Tebou něco rezonuje.

Naše autentická přítomnost, zvídavost a vyladění ve společném kruhu, mohou zvýšit soudržnost pole a společně násobit vědomí. Pak ten, který sdílí, se může díky přijímající pozornosti ostatních vnímat jasněji – užívá znásobenou pozornost skupiny ke svému uvědomění a léčení. Méně se identifikuje se svými představami a vnímá více možností, vstupuje do širšího prostoru.

Naslouchající zase u sebe mohou jasněji vnímat strategie přežití, které je nutí napravovat, řešit, zachraňovat, oddělovat se od zkušenosti druhého, někam ji zařadit, posoudit, mít pod kontrolou a zkoumat, co se děje, když se k nim nebudou utíkat. Mohou se otevřít větší intimitě komunikace se vší křehkostí a zranitelností, která k autenticitě patří.

Trauma vzniká na základě oddělení, vyloučení, a proto náš kruh chce být společným učením, jak vyloučené opět pozvat k tomu, aby bylo viděno, cítěno námi i druhými a přijato jako součást vzájemného prostoru.

Můžeme být také hraví, zvídaví a užít si společnou praxi. Všichni se stále učíme, ale můžeme si zvolit radostnější cestu, nejde o to se týrat úsilím o dokonalost, můžeme zůstat lidmi..

PRINCIPY KOMUNIKACE:

• Když sdílíme, mluvíme „z nitra prožívané zkušenosti“, ne „o ní“. Spíše než o událostech, sdílíme téma, které v nás otevírají. Zůstáváme s aktuálním prožitkem, necyklíme se v příběhu. Když se to tak stane, druzí nám to pomohou zvědomit otázkou, kde se v té zkušenosti nacházíme: tělesně, emočně, mentálně..

• Nasloucháme ze svého středu, celým bytím: ne abychom něco vyřešili, ale abychom byli přijímajícími svědky toho, co se vyjevuje – ve mně i u druhého. Nepreferujeme jistý typ zkušenosti nad jinou, zkoumáme, jak můžeme být s tím, co je, říct tomu ano.

• Nereagujeme slovně na zážitek druhého, ale sdílíme, co v nás rezonuje: obrazem, emocí, tělesným vjemem, myšlenkou.. Nehrajeme ping-pong v interakci. Nedáváme rady a nesnažíme se nacházet řešení, napravovat, vymezovat se apod. – máme-li tu potřebu, je to pozvánka zkoumat, proč, k čemu nám slouží? Máme možnost zkoumat spíše to, co „nevíme“ a růst, než si potvrzovat to, co už „víme“.

• Vše, co se v nás cítí být neviděné, vyloučené, lásky nehodné je zváno, aby mohlo být viděno, cítěno a přijato jako součást společného prostoru.

• Naše autentická přítomnost, zvídavost a vyladění ve společném kruhu mohou zvýšit soudržnost pole a otevřít prostor pro nárůst vědomí. Pak ten, který sdílí, může díky pozornosti ostatních vnímat sebe jasněji – užívá znásobenou pozornost skupiny ke svému uvědomění a léčení. Méně se identifikuje a posuzuje, více se cítí a nachází soucitný náhled a nové možnosti.

• Mohu si říct o zpětnou vazbu a také ji odmítnout. Mohu dát zpětnou vazbu a zůstat při tom ve spojení, neoddělovat se. Mohu sdělit, co pro mne bylo ve společném zrcadlení užitečné a co ne. Zpětnou vazbu nabízím z místa spojení a vnímám, zda je tomu druhý otevřen.

Tvoříme novou kulturu – a zároveň nejde o smrtelnou vážnost, jde o hravost a otevřenou zvídavost zkoumat při všem, co se děje, jak to mám, inspirovat se navzájem. Může to být společná dobrodružná cesta s mnoha objevy.

Přikládám vhledy dvou kultur, které pro nás mohou být inspirativní. Lakotské: “Aho Mitakuye Oyasin” („Já jsem Ty a Ty jsi já.“) a křesťanské: „Když dva se sejdou v mém jménu, jsem s nimi.“ Znáte nějaké další?

Přijďte sdílet svou přítomnost, pozornost, esenci a zkušenosti a vyladit se v prostoru, kde se může vyjevit právě tady a teď, co je potřeba.

Embodifulness: všímavost k vtělenému smyslu

rozhovor s Katkou (ekoterapeutkou, arte a dramaterapeutkou) a Miluškou (taneční a pohybovou terapeutkou a ekopedagožkou) k workshopu pro inovativní integrální vzdělávací program NOVÝ PRÍBEH Inštitútu Gaia – vizionáře Vlada Lobotky v Bratislavě https://institutgaia.sk/

Ako ste si k vedomej práci s telom hľadali cestu a ako vnímate vzťah medzi citom pre vlastné telo a citom pre prírodný svet?

Už naším zrodením na planétu Zem začíname obývať a využívať jej priestor. Zdieľame ho spoločne s ostatnými živými bytosťami. My ovplyvňujeme a pretvárame priestor a on ovplyvňuje a utvára nás, vzťahujeme sa k sebe a komunikujeme. Koľkokrát sa ale stane, že nevnímame náš priestor, necítime seba ani náš širší rozmer – okolitú prírodu?

Odcudzenie od tela a od prírodného sveta,  považujeme za jeden z  koreňov environmentálnej, spoločenskej i osobnej krízy.  Toto odcudzenie nám dáva pocit nesúnaležitosti, necítíme planétu Zem ako svoj domov. Žijeme v oddelenosti od prírody miesto pocitu spolupatričnosti a ukotvenia sa v širšom živote. Návrat k vnímaniu a preciťovaniu tela je pre nás tým  krokom k zmenám, ktoré nás ako civilizáciu čakajú. Vedomé  žitie v tele nás privádza k väčšej citlivosti a láskavosti  nielen voči sebe  ale i životnému prostrediu. Ak znovuobjavíme svoje telá, objavíme i svoje prepojenie s prírodou.

Kateřina: Téma “vtelesnenia” (embodiment) či všímavosti voči telesnému prežívaniu (embodifullness) sa v mojom živote prirodzene prihlásilo až po dlhých rokoch osobného rozvoja a terapeutického vzdelávania, ako potreba ukotvenia, “dosadnutia” plne do vlastnej telesnosti a domova tu, na Zemi. Ten proces sa u mňa odohrával v nenápadných krokoch a vyzerá to, ako pri každej inej praxi, na nekonečnú cestu zvedomovania a oživovania vrstvu po vrstve. Potreba spojiť sa hlbšie s vedomím svojho tela a podporiť v tom aj klientov ma priviedla k prehlbovaniu dramaterapeutických prístupov o skúmanie na telo orientovaných terapií a osobnostne rozvojových prístupov, z ktorých aktuálne najhlbšiu sondáž robím prostredníctvom výcviku biodynamickej kraniosakrálnej terapie a mindfullness praxe Conscious Healing u Thomase Hübla.

Miluška:  Ku práci s telom som sa dostala cez jógovú prax. Neskor cez ekofilozofický koncept WTR (Work that reconnects) doplnený o tanečno – pohybovú terapiu. S nadsádzkou hovorím, že Zem ma priviedla  k telu. Vzdelávanie, ktorého som sa v Nemecku zúčastnila, mi prinieslo nielen nové formy v oblasti environmentálneho vzdelávania, ale dostala  som cenný bonus. V mojom živote sa udiala veľká zmena, začala som výcvik v tanečno-pohybovej terapii.

Ako vnímate našu dnešnú dobu a čo pokladáte za hlavné výzvy, ktoré naša spoločnosť musí prekonať?

Väčšina obyvateľov Západu v tejto chvíli žije v podmienkach, kedy hlavným scenárom nemusí byť boj o prežitie, čo by mohlo byť tou nádejou, ktorá nás vyvedie von zo slepej uličky: mať priestor k hre, tvorivosti, sebarozvoju, a tým pádom aj inováciu. Zároveň je pre väčšinu z nás ťažšie prežívať hlbšie spojenie a prúdenia s prírodou a teda aj so sebou a s druhými ľuďmi, takže práve tie kvality, ktoré by nás mohli previesť súčasnými výzvami, realizujeme v istom zmysle “izolovane”. Túžime po celistvosti, po plnšom prežívaní života, našich vzťahov, našich talentov, to sa ale nemôže udiať v úzkych hraniciach našej komfortnej bubliny, ktorej udržiavanie súčasné kultúrne nastavenie predkladá ako najvyššiu hodnotu. Pod povrchom tohto zdanlivého komfortu kvasí neukojiteľný nepokoj a hlad, ktorých sýtenie konzumom vecí a zážitkov nám má kompenzovať stratu prirodzeného celistvého prežívania. A to nie je ten impulz, ktorý by nás mohol doviesť ďalej. Necítime sa v bezpečí, necítime sa doma vo svojom tele, vo svojich emóciách, v tom, ako vytvárame vzťahy a necítime sa doma na tejto planéte, ktorej sme súčasťou. To všetko má svoje dôvody na osobnej i kultúrnej rovine, vždy je však dobré sa znovu a znovu pýtať, či chceme zotrvávať v prevzatých vzorcoch alebo sme pripravení vykročiť ďalej. Pretože tá zmena smerom k zdraviu a celistvosti pre ľudské i viac než ľudské spoločenstvo a pre náš domov na tejto planéte sa môže udiať len skrze nás. Výzva, ktorej čelíme, aj to riešenie, ktoré hľadáme, je to isté: otvorenie nášho vnímania, tak aby sme sa rozpomenuli na to, že sme so všetkým prepojení, že sme súčasťou celku.

Čo sú v kontexte výziev, ktoré vnímate, kľúčové kvality, ktorými by mal každý zdravo vyvinutý človek prirodzene disponovať a nakoľko majú tieto kvality miesto v dnešnom vzdelávacom systéme?  

Miluška: Súčasný vzdělávací systém je zameraný  viac na kognitívne poznávanie ako na emočné či telesné prežívanie. Uprednostňujeme predmety ako matematika a jazyky, ale žijeme v telách. Telocvik alebo tanec je nemenej doležitý. Telo nemožeme považovať len za  dopravný prosriedok na nosenie hlavy a našich myšlienok. 

Tento stav umocňuje aj mediálna kultúra, ktorá narušila kontakt s naším vlastním telom, pri komunikácii na sociálnych sieťach  je naše telo odpojené a pasívne. Pri živej medziľudskej komunikácii má telesnosť a jej prejavy či signály svoju nezastupitelnú funkciu. Vtelesnenie umožňuje vnútornú integráciu: jednotu poznávania, emočného prežívania a fyzického konania. Predstavuje pre nás zdroj kreativity, radosti a sebapoznávania. Vtelesnenie je podmienka pre zdravú a integrovanú osobnosť.

Kateřina: Väčšina z nás bola vychovaná k ignorovaniu a otupovaniu telesného prežívania spojenému s rezignáciou na pocit pohody vo vlastnom tele a načúvanie jeho prirodzenému rytmu. Mátožné vstávanie a útek do škôlky skoro ráno, hodiny odsedené v školách na všetkých stupňoch (a dnes potom hneď na to pred počítačom), radosť z pohybu nahradená orientáciou na výkon. Tlak na výkon prerástol snáď všetkými činnosťami, pri ktorých by sme inak mohli skutočne vydýchnuť a objavovať vlastnú živosť.

Ako sa môžeme vzdelávať a niečomu učiť, keď sme odcudzení od svojho prežívania, necítime seba samého, nepoznáme svoje potreby a krehkosti, nevieme ošetriť a regulovať miesta, v ktorých sa dostávame mimo rovnováhu a ideme proti sebe samým, nevnímame svoje hranice či pripravenosť rozšíriť svoje obzory a prekračovať ich? Za vzdelanie považujem aj schopnost plnšie a kvalitnejšie prežívať svoj život, tvoriť zdravé vzťahy a nachádzať spôsoby, ako realizovať svoje poslanie vo svete a prispievať k spoločnému vývoju svojimi jedinečnými darmi – v tom všetkom je telesná rovina rovnako podstatná ako mentálna, emocionálna a spirituálna a ich celkový súlad.

Ako môže vedomá práca s telom obohatiť pedagogickú prax učiteľov a čo si z tvojho workshopu môžu odniesť účastníci, ktorí sa nepohybujú v oblasti vzdelávania?

Miluška: Plne prítomný a uzemnený učiteľ, dokáže lepšie vnímať a reflektovať signály svojho tela i skupiny, s ktorou pracuje. Telesné vnímanie mu zároveň poslúži ako účinný nástroj psychohygieny  – preventívny nástroj napr. syndrómu vyhorenia alebo redukcie  stresu.  Na seminári získa motiváciu do svojej praxe. Cez tieto telesné aktivity dokáže účinne kompenzovať bežný vyučovací proces a zefektívniť tak výuku. Aj neučiteľ može do bežného života  zaradiť viac somatických foriem vzdelávania ako napr. mindfulness, jógové relaxácie, rôzne pohybové aktivity apod. (Vyššie uvedené platí pre každého, kto má relatívne zdravé telo.) Telesné vnímanie zlepšuje pozornosť, prináša uvoľnenosť a prehlbuje schopnosť sebareflexie a kultivuje prirodzený rešpekt sebe i k okoliu.

Kateřina: Či už človek usiluje o vedomejší život viac alebo menej, svoje telo neobíde. Sme telesní a schopnosť počúvať múdremu kompasu telesného prežívania nás môže v živote veľmi funkčne orientovať a prehlbovať poznanie seba samého a toho, kým sa stávame. Ak sprevádzame druhých ľudí, či už ako učiteľ alebo manažér, je žiaduce, aby sme tak robili z miesta tej najväčšej integrity, akej sme schopní.

Ako z pozície lektorky a terapeutky s mnohoročnou skúsenosťou vnímaš program Nový príbeh?

Program Nový príbeh pre mňa stelesňuje (s veľkým S) ťah na vyššie uvedené hodnoty, pretože vyviera z hlbokej integrity zúčastnených. Jeho iniciátori “walk the talk”, a každý, kto sa o to snaží vie, že to nie je ľahká cesta. Ľudia v Novom príbehu voňajú človečinou, ktorú vydolovali vo svojich hĺbkach a vynášajú ju na svetlo. Sú pre mňa inšpiráciou a je mi cťou byť pri tom. Teším sa na stretnutie s tými, ktorí túto vôňu tiež zachytia a prídu sa podeliť o tú svoju v úlohe “študentov”. Zdá sa mi, že Nový príbeh sa môže stať pozoruhodnou platformou, tými okruhliakmi, ktoré rozvíria stojaté vody a rozšíria tvorivé impulzy smerom k ozdraveniu na úrovni osobnej, spoločenskej i vo vzťahu k nášmu životnému prostrediu. Vlastne sa to už deje.

Ak by si to mala vyjadriť „v kocke“, čo si z vášho workshopu odnesú jeho absolventi?

Získajú náhľad na svoje telesné prežívanie, na spôsob, akým cítia seba samých a vnímajú  druhých a seba ako súčasť širšieho celku. Spoja sa so svojim prežívaním a ujasnia si, aké kanály sú im prirodzené v tom, aby toto spojenie mohli ďalej rozvíjať a realizovať sebe vlastnou tvorivosťou. Odnesú si praktické nástroje na vnímanie vlastného tela. Posilnia svoje zdroje, rozšíria náhľad na spôsob, akým komunikujeme svoje hodnoty a nájdu väčšiu otvorenosť a hravosť v tom, ako ich možno realizovať. Telo je vykonávateľ našich zámerov, takže posilnením vedomého telesného prežívania možme podporiť naše činy pre lepší svet.

Přišli jsme jako spolutvůrci

Nestáváme se léčiteli.
Přišli jsme jako léčitelé.
 Jsme jimi.
Někteří z nás teprve objevují, kým jsme.

Nestáváme se vypravěči.
Přišli jsme jako nositelé příběhů, jež jsme my
a naši p
ředkové skutečně prožili. Jsme jimi.
Někteří z nás teprve objevují, kým jsme.

Nestáváme se umělci.
Přišli jsme jako umělci. Jsme jimi.
Někteří z nás teprve objevují, kým jsme.

Nestáváme se spisovateli, tanečníky, hudebníky,
pomocníky, mírotvorci. Takoví jsme přišli.
 Jsme jimi.
Někteří z nás teprve objevují, kým jsme.

Stejně tak se neučíme lásce.
Přišli jsme jako láska. Jsme láskou.
Někteří z nás teprve objevují, kým jsme.

Clarissa Pinkola Estes

foto Tim Marshall